Ak niečo neznášam, tak je to pocit, že by som sa mala cítiť ako významná bojovníčka za slobodu. Pripadá mi to, ako by som sa hrala na partizánku zo Slovenského národného povstania. Pamätám si ako školáčka, že partizáni, alebo tí, ktorí sa za nich vydávali, nám chodili prednášať do školy o svojich zážitkoch z povstania.
SNP bolo a je neuveriteľnou akciou slovenských intelektuálov, ktorí si uvedomili, že musia týmto činom zachrániť budúcnosť Slovákov, zaradiť ich medzi tie národy, ktoré neprijali fašizmus a jeho nemeckú odrodu nacizmus, že je to len zlá epizóda v našich dejinách. A že musia zachrániť Československo z jeho južnými hranicami a étosom. Tí páni, ktorí ovenčení medailami chodili k nám do školy, asi boli aj pár dní v horách, brali vyššie penzie podľa tzv. 255ky, boli ovešaní vyznamenaniami, ale úprimne? Nás nezaujímali.
Často ma volajú aj do škôl, aby som im porozprávala, ako to bolo na tých námestiach po 17. novembri 1989, ale väčšinou odmietam. Necítim sa ako vyznamenaná partizánka. Samozrejme si pamätám ten prvý deň protestu na námestí SNP v Bratislave. Stála som na improvizovanom malom pódiu a hlasno, ako to len môj školený hlas dokázal, som čítala naše požiadavky. Od slobody prejavu až po zrušenie vedúcej úlohy KSČ. A kútikom oka som pozorovala ostreľovačov na okolitých strechách, ktorí na mňa mierili kalašnikami. Ale predsa sa nebudem vystatovať odvahou a zbierať za to obdiv, alebo skôr zívanie mladých ľudí. Partizáni ma vycvičili.
Mladí nebudú ešte teraz čítať historické vedecké traktáty – „Jak to bylo“, do nich sa zahĺbia až ako skutočne dospelí. Oni potrebujú silnú emóciu, lebo len na jej vlne môžeme uspieť a zdeliť im náš odkaz.
To však neznamená, aby sme sa nepokúsili ten zvláštny étos, tie naše dlhoročné sny o slobode, atmosféru vtedajšej narastajúcej dôvery medzi ľuďmi pretlmočiť generáciám, ktoré idú za nami. Len ako to urobiť, aby sme boli autentickí, aby nás nepodozrievali, že si pripisujeme falošné zásluhy a aby nás počúvali. Aký jazyk k tomu zvoliť, aké prostriedky.
Zatiaľ im nemôžeme ponúknuť tradičný prekurzor, ktorým bola po stáročia literatúra. Ešte stále čakáme na knihy, ktoré by cez pútavé príbehy sprostredkovali dôležitosť 17.novembra 1989 a dní, ktoré nasledovali. Ten pocit oslobodenia, to pomalé „odcházení“ strachu, v ktorom sme boli vychovaní, príliv neuveriteľnej energie, dovtedy zamknutej na deväť západov. Mladí nebudú ešte teraz čítať historické vedecké traktáty – „Jak to bylo“, do nich sa zahĺbia až ako skutočne dospelí. Oni potrebujú silnú emóciu, lebo len na jej vlne môžeme uspieť a zdeliť im náš odkaz.
A čo je tým odkazom? 5 myšlienok, poučení
1. Každý život má len vtedy zmysel pre spoločnosť, v ktorej vyrastáme a žijeme, keď sa dokážeme aspoň raz za generáciu spojiť ponad všetky bariéry a prestať sa báť. „Nie bójcie sie“ – bolo heslo pápeža Jána Pavla II., keď mu konečne dovolili prísť domov, do Poľska. O pár rokov sa Poliaci vzbúrili.
2. Sloboda, demokracia, právny štát, tie skutočné demokratické inštitúcie sú veľmi krehkej nátury. Ak prestaneme o ne dbať, začínajú korodovať, najprv neznateľne a potom sa zrazu rozpadnú pod náporom populizmu a ľahostajnosti. Nemôžeme si, žiadna generácia, dovoliť vydýchnuť a vyložiť si nohy na gauč.
3. Myslieť si, že jednota námestí a dôvera napriek rozličným postojom vydrží viac ako pár mesiacov, je jasný dôkaz naivity. A všetci, ktorí za ňou lkajú, dávajú len vysvedčenie, že nikdy nedospeli a zostali „snílkami“. Už na námestí v rozjasanom dave si treba uvedomiť, že je to unikátny moment, ktorý sa pravdepodobne v jednej generácii už nezopakuje. Spoluprácu rôznych ľudí a názorov treba budovať na pevnejších základoch ako sú sentimentálne spomienky na dobu, „keď sme boli mladí a protestovali“.
4. Menšina ľudí, výrazná menšina skutočne mrzla v 1989 na námestiach, väčšina sedela doma a čakala, ako sa to vyvinie. Taká je pravda, hoci aj dnes by radi všetci chodili ovešaní vyznamenaniami ako tí partizáni, z ktorých boli mnohí len rýchlo prezlečení gardisti. Ale aj to je normálne, ľudské, vždy sa to tak deje. Dnes je poľský bývalý prezident Walesa, nositeľ Nobelovej ceny mieru, iniciátor Solidarity, vysmievanou osobou doma, ohadzovanou všetkým možným blatom. A ten, čo bol len pomocníčkom, malým, bezvýznamným, Jaroslaw Kaczynski, sa prehlasuje za jediného pravého člena Solidarnosci. Tak to býva a treba o tom vedieť dopredu. Až historici v slobodnom štáte dajú veci do poriadku. Nad hrobmi.
5. Aj v tých beznádejných časoch, keď sa všetko zdá byť na figu, ako u nás na Slovensku hovoríme, musia existovať ľudia, hrdinovia, ktorí živia v sebe nádej na zmenu a nenechajú si ju vziať za každých okolností. Takých býva v každej spoločnosti, národe, len do 10%, tvrdia sociológovia. Často to o sebe ani nevedia, len zostávajú verní tomu, čomu prisahali a v čom boli vychovaní. Nikdy to nemôže byť viac ľudí, 90% zostáva pasívnych a len sa prizerá. Na žiadnu prevratnú zmenu nie je treba celá masa ľudí, stačí pár jedincov. Problémom je, že ich ľudia nerozpoznajú a zhusta sa im vysmievajú. Sú to pre nich blázni, ktorí idú čelom proti múru. Tí, čo študujú nielen pre tituly, ale aj preto, aby nazbierali unikátne skúsenosti a informácie, by sa mali naučiť rozoznať ich v spoločnosti – v jej dejinách i v jej súčasnosti a podporiť ich v momente, keď to budú potrebovať. To je jedno z ich poslania pre budúcnosť. A zmysel ich života, ktorý ich bude hriať až do konca.
Comentários